Temná, neúprosná klasika, ktorá vrátila do rocku skutočné riziko.
Appetite for Destruction
Guns N' Roses
52
Nejde len o to, že monumentálny debut kapely Guns N' Roses z roku 1987 je temný, ale aj o to, že album nikdy neuhýba pred svojím dosahom, nech je akokoľvek nepríjemný. Piesne o drogách nie sú o fajčení trávy, ale o úplnom predávkovaní (Mr. Brownstone, Nightrain). Piesne o sexe si nevychutnávajú ani tak fyzický akt, ako skôr moc, ktorá s ním súvisí (Anything Goes). Keď prídu s hitom, servírujú ho na pozadí špiny a utrpenia (Paradise City). A keď vám ponúknu baladu, dorazí v sprievode paranoidného pocitu, že nič také čisté nemôže byť v skutočnosti reálne (Sweet Child o' Mine).
V tom čase bola kapela považovaná za protipól k uhladenému pop-metalu, ktorý dominoval hitparádam a rozhlasovým vlnám. Niečo ako The Rolling Stones vo vzťahu k popovejším kapelám zo začiatku 60. rokov. Avšak Appetite sa nielenže komerčne vyrovnal týmto skupinám, ale v podstate ich vytlačil zo scény, čím vytvoril priestor pre drsnejšiu estetiku a do istej miery pripravil pôdu pre smrteľný úder grungeu o niekoľko rokov neskôr. Niektoré kapely znejú uvoľnene, Guns N' Roses znejú pre zmenu hrozivo.
„Ak si dobre pamätám, ten žáner sa volal hair metal alebo nejak tak. V mojom podvedomí ale tento album existoval ako keby mimo jeho mantinelov. Mal som pocit, že všetky ostatné kapely sa snažia nahrať práve takýto album.“
Pete Wentz