Debut najvyššej duchovnej predstaviteľky punku plynule prepája tradicionalizmus s radikálnosťou.
Horses
Patti Smith
83
Patti Smith bola v istom zmysle tradicionalistka inšpirovaná Bobom Dylanom, Mickom Jaggerom a popom 60. rokov. V iných ohľadoch však bola radikálna vo svojom odhodlaní, zápale aj spôsobe, akým informovala rodiacu sa drsnú newyorskú umeleckú a punkovú scénu o poézii a jazze, pričom sa odvolávala na Rimbauda a Kerouaca. Jej debut z roku 1975 (produkoval ho John Cale z The Velvet Underground) obsahoval všetko spomínané a ešte viac.
Kúzlo albumu Horses spočíva v tom, že znie, ako keby stál nohami hlboko v rockovej histórii, no zároveň sa snaží sprostredkovať hudbu, akú ešte nikto nikdy nepočul. Takže keď Smith svoju verziu skladby Gloria od Them otvára veršom „Ježiš zomrel za hriechy druhých, ale nie tie moje“, jej cieľom je pripomenúť nám, že rock je hudbou ľudí z periférie. A keď apokalyptické vízie skladby Land ustúpia tónom zo 60. rokov v Land of 1000 Dances, je to preto, že mladí ľudia vyjadrujúci sa prostredníctvom svojich tiel sú svojím spôsobom posvätní. A keď Birdland končí tým, že Smith spieva doo-wop, je to preto, že slová niekedy jednoducho nestačia.
„Dlhý formát, platforma hovoreného slova, spôsob, akým hrala so živou kapelou… V tomto smere je album inovatívny až tak, že stiera hranice žánru.“
Liz Phair