Dylan presedláva na elektroniku – a celú scénu berie so sebou.
Highway 61 Revisited
Bob Dylan
14
„Mama, potrebujem sklápač, ktorý mi vyklopí veci z hlavy,“ vykríkne Bob Dylan v polovici svojho vizionárskeho albumu z roku 1965. Dylan, v tom čase neoficiálny hlas mládežníckej poézie a ironický frontman rodiacej sa kontrakultúry, toho mal na srdci veľa. Keď sa v máji 1965 vrátil z búrlivého britského turné, bol vyčerpaný, pretože za tri roky vydal päť albumov. Došli mu veci, ktoré chcel povedať, alebo len chuť ich hlásať?
„Je to o tom prerode… na rockovú hviezdu a presne o tom okamihu, keď spravíš niečo trochu odlišné – a naštveš tým ľudí.“
Ondara
V týchto deviatich piesňach sa Dylan vyrovnáva takmer so všetkým: s barbarstvom vo svete v Just Like Tom Thumb's Blues, s povrchnosťou vysokej spoločnosti v Ballad of a Thin Man aj s frustráciou nad stavom kultúry v It Takes a Lot to Laugh, It Takes a Train to Cry. V čase, keď sa vojna stupňovala, krajina sa zmietala v ťažkostiach a Dylan bojoval so svojím novým postavením, pretavil obrazy z rozpálenej mysle do piesní plných ľudských skúseností. Tie dali publiku niečo, čoho sa mohlo chytiť, keď sa jazyk a rocková hudba začali zo dňa na deň meniť. A prispel k tomu aj jeho album Highway 61 Revisited.