Hudba, pri ktorej sa dá počas jednej skladby rozplakať aj rozosmiať.
The Queen Is Dead
The Smiths
66
Morrissey už dávnejšie ašpiroval na postavenie Oscara Wildea popovej hudby. Tretí album The Smiths je však prvým, na ktorom sa mu tento primát podarilo získať. Jedinečná chémia medzi jeho večnou beznádejou a zvučnými gitarami Johnnyho Marra je často napodobňovaným, ale nikdy nezopakovaným vzorcom indie rocku – piesňami o smútku, ktorých počúvanie zároveň rozveseľuje.
The Queen Is Dead zostáva najdramatickejším, či možno najviac melodramatickým albumom kapely, ktorý je plný Mozových problémov od slávy (Frankly, Mr. Shankly) cez celibát (Never Had No One Ever) až po jeho zvyčajný arzenál bezhraničnej sebaľútosti (Bigmouth Strikes Again, The Boy With the Thorn in His Side). Dokonca prehlasuje, že vie, ako sa asi cítila Johanka z Arku.
Tento sebaparodický prístup najlepšie funguje pri vzrušujúcom chvení neuveriteľne romantickej skladby There Is a Light That Never Goes Out, v ktorej sa spieva: „If a double-decker bus crashes into us / To die by your side is such a heavenly way to die.“ Žiadna kapela ešte nikdy neznela tak neskrývane otvorene a konverzačne, tak programovo úprimne a drzo.
„Verte alebo nie, The Smiths zmiešali dievčenské kapely s elektronikou.“
Johnny Marr
The Smiths