Drzý retro-soulový návrat do minulosti s modernými prvkami.
Back to Black
Amy Winehouse
8
Producent Mark Ronson si dobre pamätá, ako Amy Winehouse prišla s textom piesne Back to Black. Začiatkom roku 2006 boli spolu v newyorskom štúdiu a bol to ich prvý spoločný pracovný deň. Ronson dal Winehouse prenosný CD prehrávač s hudbou a ona sa na hodinu vytratila, aby napísala text. To, s čím prišla, bolo majstrovské dielo: ponuré, vtipné, drsné, beznádejne romantické. Refrén sa však neustále potácal, pretože sa nerýmoval: „Rozlúčili sme sa len slovami, zomrela som stokrát.“ Požiadal ju, aby text zmenila, ale ona sa naňho len nechápavo pozrela. Takto to z nej vyšlo, to sa nedalo zmeniť.
To, čo robí album Back to Black pri všetkej jeho drzosti takým dojemným, je pocit, že Amy Winehouse sa neustále snaží prebiť svoju bolesť. Nie potlačiť ju, ale zabaliť ju do ostnatého drôtu, aby sa nikto nemohol dostať k jej jadru. Príklon albumu k soulovej hudbe je zrejmý: dychy v štýle Motown (Rehab, Tears Dry on Their Own), dievčenská romantika (Back to Black), organická kvalita aranžmánov (You Know I'm No Good). Veľkú časť z nich má na svedomí brooklynská formácia The Dap-Kings.
No štýl Winehouse, a to tak v prezentácii, ako aj v drzom a drsnom štýle spevu, spôsobuje, že jej hudba je iná – nie je pokusom o rekonštrukciu minulosti, ale skôr o jej uctenie, pričom stále zostala verná obrazu úprimnej a sebavedomej mileniálky. Roky predtým, ako sa ďalšia generácia naučila mierniť svoju mizériu sarkazmom, mémami a osudovým fatalizmom, sme tu mali Amy Winehouse, ktorá sa oháňala slovami takými hrubými, že ste sotva mohli uveriť, že ich vôbec spieva, nieto ešte za sprievodu dychovej sekcie. Zvuk albumu Back to Black sa možno páči fanklubu retro-soulu a jazzu, no svojím postojom má bližšie k rapu. Áno, Winehouse bola vtipná. Ale nežartovala.
„Je to božská bytosť. Nie bohyňa, ale boh. Nie je kráľovná, ale kráľ. Takto vnímam Amy Winehouse.“
Billie Eilish